Budčania odovzdávali na Pustý hrad kráľovi ryby, ktoré lovili v Hrone. Neraz sa však stalo, že chudobní poddaní odovzdali na panský dvor všetok úlovok a sami treli biedu a hlad.
Raz istý Budčan nechytil ani jednu rybku za celučičký deň. Nahnevaný sa už chystal domov so slovami: „Aj čertovi je lepšie slúžiť, ako nášmu veľkomožnému.“ Len čo slová vypovedal, stál pred ním naozajstný čert. S rehotom mu oznámil, že prijíma jeho ponuku na službu. Chce iba jedno – aby sa prestal modliť a chodiť do kostola.
Chudák hútal, hútal, no nič nevyhútal. Prijal ponuku. Hodil čerenec do vody a o chvíľu bol plný. To sa opakovalo každý deň.
„Oklamal si ma. Stihne ťa a s tebou celú dedinu trest. Prehradím Hron v najužšom mieste chotára!“
Na tretiu nedeľu pred Veľkou nocou ho žena prinútila ísť do kostola. Ledva sa prežehnal, čosi ho buchlo do tyla hlavy. Čert nelenil. Počas siedmich nocí vytvoril na Veľkom Sietne kamenné moria. Na ôsmu noc chcel dielo skazy dokonať. Kdesi za Dubovým našiel veľký skalný balvan a teperil ho až na určené miesto.
Čert-nečert, skala bola aj pre neho ťažká. Oneskoril sa. Tesne pred skalnými morami ho zastihol deň a kohúti spev z dediny. Čert vraj nemá počas dňa silu. Skalisko mu vypadlo z pazúrov a usadilo sa na kamenný podstavec – a je na ňom doteraz.